Pes

Starý, veľmi unavene vypadajúci pes sa mi nedávno zatúlal do dvora. Bol dobre živený, a podľa pekného obojku a čistoty kožuchu, bolo zrejmé, že bolo o neho dobre postarané. Priateľsky kývajúc chvostom a s hlúpym úsmevom ako to vedia iba psi, pokorne prišiel za mnou a nechal sa pohladkať po hlave. Celý šťastný, že nebol odmietnutý sa otriasol a nasledoval ma do domu. Kráčal pomaly po chodbe, iba oňuchal ponúknutú dobrotu a ľahol si na koberček do kúta, kde zakrátko zaspal. Po hodinke spánku sa postavil, otriasol sa a opäť priateľsky kývajúc chvostom kráčal ku dverám. A ja som ho pustil von. Nasledujúci deň sa vrátil, opäť ma pozdravil na dvore, šiel do domu na to isté miesto v kúte a zase spal asi hodinu. A toto sa opakovalo pár týždňov… Celý zvedavý som napísal a pripol mu na obojok zdrap papiera s týmto odkazom: „Rád by som zistil, kto je majiteľom tohto nádherného milého psa, a spýtal sa, či ste si vedomí, že skoro každé odpoludnie váš pes príde do môjho domu a tu si pospí?“ Nasledovný deň si pes prišiel pre svoj spánok s novým odkazom pripevneným na obojku: „Volá sa Rusty a žije v rušnej domácnosti so šiestimi deťmi, dve z nich sú menej ako trojročné a snaží sa dospať. Mohla by som s ním zajtra prísť aj ja?“