Išiel Jano ráno z hodov,
bielou cestou kráčal domov.
Desiata hodina bola,
ľudia išli do kostola.
Jano pokojne si kráča,
zahryzuje do koláča.
Sem,tam glgne trocha vína,
čo mu dala dobrá stryná.
Jano stále stretá ľudí,
čosi sa mu v bruchu budí.
Trikrát prdne a to značí,
že sa naňho sračka tlačí.
Lenže ľudí plná cesta,
hovno v riti nemá miesta.
Ani kríčka, ani stromu,
keby aspoň bol blíž k domu.
Prdol ešte zo tri razy,
to sú už predposledné fázy.
Jano behom v pred sa derie,
len – len že sa nedoserie.
Letí cestou, len tak kvitne,
a do kopy tlačí ritne.
Hlava od strachu mu puká,
hovno do gatí mu kuká.
Už je zle, myslí si Jano,
čo som sa nevysral ráno.
Teraz utekať mu súri,
hovno v riti hrozne zúri.
Vtom mu úsmev na tvár skočí,
500 metrov hajzel zočí.
Dobre pridá, len tak letí,
hajzel mu už blízko svieti.
Jano sa už teší v duchu,
jak v hajzli uľaví sa bruchu.
Dobre si to Jano mieni,
ale sračka v riti mení.
V behu odväzuje remeň,
odopne si gombík jeden.
Už je celkom blízko hajzla,
vtom do gatí sračka šprajzla.
Jano ako skala stojí,
pohyb urobiť sa bojí.
Už je celkom bez nádeje,
sračka po lýtkach sa leje.
Popri hajzli stojí smutne,
a vtom zreve preukrutne.
Mocným hlasom do vetra:
Chýbalo len pol metra!