Spomenul som si, že mám dnes meniny a tešil som sa, že ma ráno žena pekne
pozdraví a zaželá mi všetko najlepšie k meninám. A možno že dostanem aj
nejaký pekný darček…
Prídem dolu žena ani búúúú, nie to ešte dobre ráno a už vôbec nie všetko
najlepšie k meninám…
Myslím si, že deti sú poriadne a určite nezabudli…
Prišli a po raňajkách bez slova odišli do školy – hrozné.
Do roboty som odchádzal zhnusený v tušení toho najhoršieho – že si nikto ani nespomenie.
Sekretárka hneď pri dverách – „Dobre ráno šéfko! Všetko najlepšie k
meninám!“ – cmuk.
Ostatní boli ticho a nikto si ma nevšímal. Pred obedom mi sekretárka pošepla
– „Čo keby sme išli niekde spolu na obed len my dvaja – je krásny deň, dnes
máš meniny…“.
Ach bože!!! to je najkrajšie, čo som dnes počul.
– Išli sme inam, ako zvyčajne chodíme, trochu von z mesta, dali sme si po dve
martiny, vychutnali výborne jedlo a v tom mi pošepkala – „Šéfko, že už
nemusíme isť do roboty? Je tak krásne, máš meniny, keby sme išli niekde, kde
budeme len my dvaja?“
Srdce mi poskočilo v nohaviciach a ona hovori – „Jasné, ideme ku mne domov.“
– Hneď ako sme vošli, pošepla mi – „Idem si dať na seba niečo ľahšie a stratila sa… .“
Presne o šesť minút vyšla – niesla pred sebou veľkú tortu, za ňou moja žena
a deti, generálny riaditeľ a kolegovia z roboty a všetci niečo kričali, že
všetko najlepšie k meninám a tak…
A ja som tam sedel na gauči ako taký ko*ot úplne nahý…